Ingrid Zámečníková

Narodila sa 4. 2. 1958 v Bratislave. Výtvarné vzdelanie získala v rokoch1973 - 1983 na Strednej škole umeleckého priemyslu u prof. Rudolfa Filu a na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri prof. Albína Brunovského. Od roku 1985 - 1992 žila v Grécku.

Jej maľby a grafiky k nám vstupujú z imaginatívneho sveta, ktorý je krehký a nehlučný, chvejivo presvetlený zvnútra. Tiché reálno sa mení v nekonečno, ktoré nás vyzýva k pochybovaniu o vnímaní všetkého okolo nás i v nás samotných. Tlmenosť farieb, ich senzitívne vrstvenie v pomalom dozrievaní, vyvolávajú atmosferické chvenie a priestor pre meditáciu. Tieto vibrácie napĺňajú jej diela hĺbkou a nedefinovateľným sfumatom, najmä vďaka pôsobeniu svetla, ktoré zohráva v jej tvorbe rozhodujúcu úlohu. Ono má moc tvoriť a hovoriť.

Postavy a krajinu situuje do neurčitého časopriestoru, z ktorého sa len v náznakoch vynárajú éterické bytosti. V nových obsahových vzťahoch a súvislostiach sa stávajú symbolmi. Spôsob jej uchopovania výtvarných podnetov sa nerozpadáva na grafický a maliarský. Je tam spájajúca bytostná lyričnosť, ktorá obdarúva obe tieto výtvarné formy plynnosťou a mäkkosťou, láskavosťou - bez nároku na uprednostňovanie jednej z nich.

Vo výtvarnej výpovedi si ponecháva to minimálne, ale najdôležitejšie, často až v polohe, že: ...tam nič nie je, ale ani nič nechýba. V náznakoch sa jej darí povedať všetko. Siluety, alebo skôr lineárne náčrty ľudských figúr sú citeľné a emocionálne umocnené maliarskou expresivitou plochy doslova vytláčajúcej dominujúce prvky. Tým zlaďuje obsah i formu v jeden stanovený cieľ. Divák tak nemá problém s identifikáciou diela a pritom ono ho nenecháva ľahostajným, ale motivuje v ňom hlbší záujem, čo všetko je zakódované za pomoci výtvarno-výrazových prostriedkov pod jeho povrchom. Umelkyňa sa dotýka plochy iba nevyhnutne, až impresionisticky ľahko a pritom silno expresívne, aby vzdorovala prekombinovanosti, ale aj lacnej skratke: No... je to kumšt dotknúť sa štetcom, perom, alebo tužkou tak ľahučko ako pierkom a zanechať stopu, ktorá dokáže povedať všetko.

Jej kreatívny svet je svetom túžby po slobode, po čomsi, čo je možno až nedosiahnuteľné, ale stojí za ašpiráciu. Kozmické, ďaleké, no v jej diele na dosah - pre autorku i pre diváka. Darí sa jej zložité pretransformovať do jednoduchosti, možno aj sen v realitu. Bez nadsádzky, lží a ilúzií. Slovami jedného z maliarov: Všetko je tu, ale iba ak chcete.

Autorka vo svojom tichom nepokoji po poznaní a interpretácii pravdy tvorí vlastný alfabet a zároveň je učiteľom, ako ho použiť a čítať jej výtvarnú výpoveď.

Literatúra (výber):

BERGER, Ján: Ingrid Zámečníková. Bratislava, Galéria SPP 2005
BYCKO, Michal: Ingrid Zámečníková. Medzilaborce, Múzeum A. Warhola 1995.
PORUBÄNOVÁ, Elena: Ingrid Zámečníková. Plavba. Nové mesto nad Váhom, Galéria P. Matejku 2005, PODUŠEL, Ľubomír: Priestory duše. Kaštiel Mojmírovce 2007

Ilustrácie ku knihám (výber): S. J. Perse, Z lyriky, 1983. F. Ponge, Razidlom vecí, 1985. K. Kavafis, Dokonané je, 1989 M. Rúfus, Ecce homo, 2001. W. Szymborska, 49 básní, 1999. A. du Bouchet, Tento oheň ako otvorená dlaň , 2004.

Ján Berger

Ingrid Zámečníková, maliarka, grafička, ilustrátorka, kresliarka. Nemá zmysel hľadať poradie výtvarných druhov, ktorým sa venuje Zámečníková. Veľký, ešte stále málo Balthus vo svojich neskorých spomienkach hovorí, že kresba je úžasnou školou pravdy a náročnosti. Ste bližšie k prírode v jej najtajomnejšej geometrii, hovoril maliar.

Ingrid Zámečníkovú som dlho poznal práve cez jej výrazný kresliarsky spôsob videnia, ešte ako študentku legendárnej Školy umeleckého priemyslu v Bratislave. V jej kresbách sa vtedy snúbila vnútorná energia s chvejivou citlivosťou a citovosťou, napätie medzi konkrétnom a efemérnom, či sila nevylučuje krehkosť. Vtedy som ešte nevedel, že pred Ingrid sa otvárajú rovnocenné cesty k ilustrácii a k maliarstvu.

Už dávno viem, že to druhé, teda maliarstvo je jej absolútne vlastné, ale že sa ono stretáva občas, alebo vo fragmentoch s nesmierne delikátnou grafickou formou, ktorou Ingrid ilustrátorka sprevádza a obohacuje reč básnika. Jej maľba sa vyznačuje povedal by som, stavom stáleho pokušenia, ale i nutkania, stáleho vsakovania toho, čo maliarku očarúva deň čo deň. Jej život a tvorba sú takou zriedkavou stretávanou symbiózou, že nemôžme necítiť jej životné príbehy, jej doslovné putovanie miestami a časom, akési striedanie výnimočnosti s obyčajnosťou, a pritom sa všetko deje prirodzene. Toto možno nedokonalé prirovnanie považujem za kľúčové pre jej tvorbu. Jej maliarske dielo vyžaruje precitlivenosť na intímne klímy, na sťaby prírodné atmosférické šumy, zo spolužitím zbytkov mýtov a s voľne sa posúvajúcimi stopami vizuálne vnímanej skutočnosti.

Tomu všetkému maľba vychádza v ústrety, to perlivé pletivo dotykov farby, pleť letmo uvedomovaných stôp, oparov vytvára zložitý labyrint, ale i príťažlivú hustotu jej postupne vznikajúcich obrazov.

Opäť Balthus „maliarstvo je niečo veľmi telesné a zároveň veľmi spirituálne.“